Vášeň, ktorú mám v sebe už 50 rokov

Náš zamestnanec, Jozef Čičo, už v štrnástich rokoch vedel, že chce byť zlatníkom. Dnes je už dôchodca, ale práci so šperkami sa venuje naďalej, lebo je to jeho vášeň. Prečítajte si rozhovor s ním.

Aká je vaša prvá spomienka na Zlatokov?
Keď som bol deviatak v škole, robil sa nábor do
Zlatokovu. Na chodbe sa zbehol hlúčik ľudí, tak som tam
šiel aj ja. To bol môj prvý kontakt so spoločnosťou.
Doma som otcovi povedal, že idem za zlatníka. A v
septembri v roku 1969 som nastúpil do učňovky. Mal
som 14 rokov.

Aké boli vaše začiatky?
Ako učňov nás mali na starosti dvaja majstri a vtedy som
prišiel prvýkrát do kontaktu so šperkárstvom. Veľa som
sa za to obdobie naučil najmä vďaka prísnemu prístupu
môjho majstra.

Keby ste mali porovnať výrobu v tom období a
teraz?
Dnes je výroba ďaleko vpredu. Za našich čias sa všetko
robilo ručne. Mnohokrát sme drôtom dopiľovali prstene a
potom to po nás majster musel opravovať. Keď som sa
vrátil z vojny, chodili sme na rôzne výstavy a školenia.
Vtedy prišli aj nové technológie, ako napríklad
technológia odlievania. Bolo to pre nás niečo nové.

Môžete nám vysvetliť bližšie, čo je odlievanie?
Je to technológia, kde sa spraví forma, ktorá sa
nastrieka do vosku, následne sa prázdne miesta zalejú zlatom. Takýmto spôsobom môžeme vyrábať
náročnejšie a zložitejšie dizajny šperkov.

Baví vás vaša práca?
Áno, odjakživa ma to bavilo. Najviac mi učarovali
technológie. Čo sa týka histórie, keď sme sa nasťahovali
do novej budovy, bolo nás 30 učňov. Dnes sme ostali
dvaja. Síce sme dôchodcovia, no naša práca nás veľmi
baví, preto tu sme.

Nejaká vtipná príhoda z výroby?
Takých bolo veľa… Raz sme zle prepočítali váhu zlata na vosk a celodenná robota bola fuč.

Aký bol váš najzaujímavejší šperk?
Pre mňa to boli opále, tahitské perly. Podarilo sa nám
vďaka nim vyhrať aj súťaže v rokoch 1996-1997.

Zažili ste aj zmenu režimu, vnímate veľký rozdiel?
Pamätám si aj časy, keď sme od štátu nedostali prídel
zlata a robili sme košíky pod kočiare. To bolo v roku
1988. Vtedy bol problém zohnať aj obrúčky. Po revolúcii
zdraželo zlato o 1000 %, z 25 na 250 korún. Ľudia stáli
v radoch, aby si ho mohli kúpiť. Kupovali obrúčky,
náušničky, všetko, čo sa dalo. V tom čase boli obrúčky
na prídel, na základe potvrdenia od obecného úradu.

Viete, čo sa deje s vašimi šperkami po odovzdaní zákazníkom?
V súčasnosti sa naše dobré a kvalitné šperky mnohokrát
dedia.